Otázka viery
Fixné idey sa u ľudí dokážu prejaviť napriek svojim úplne iracionálnym obsahom vďaka tomu, že sa prejavujú formou emócie, s emóciou "pravdy". Ak sa nejaký obsah kombinuje s emóciu pravdy, tak ten obsah môže byť aj úplne nereálny, dotyčný tomu bude veriť. Pomerne malý počet ľudí totiž dokáže prekuknúť nepravdivosť každej nepravdivo prejavujúcej sa emócie (ba by som sa opovážil tvrdiť, že to prekuknutie, nech sme akokoľvek šikovný, sa u každého z nás nakoniec v jednom bode zastaví, a tu končí naša objektivita).
Náš emočný obraz o nejakej veci v skutočnosti nie je totiž po všetkých stránkach reálny. Ak je jedna emócia príliš hlboká, tak už nepochybujeme o jej pravdivosti, vyvoláva pocit pravdy a tým pádom je to viera! Prečo? Prečo dokáže nejaká emócia tromfnúť racionálny pohľad na veci a úplne spochybniť zdravý sedliacky rozum? Že by tento stav bol umele spôsobený akýmsi zásahom do mysle človeka? Totiž, keby toto nebolo, nebolo by možné na nikom parazitovať pomocou rôznych "svätých" ideológií. Je možné, že je "zakázané", aby človek disponoval dokonalou objektivitou? Skrížilo by to snáď niekomu plány, keby bol človek ponechaný, aby mohol byť normálny? Vypadá to tak, že áno. Komu? Tomu tzv. Bohu, o ktorom hovorí náboženstvo. Takže tu je pes zakopaný. O Bohu vieme len to, čo nám o ňom tvrdí jedno, alebo druhé náboženstvo (samozrejme, každé z nich je to pravé náboženstvo). Keď sa nám ten ich Boh nepozdáva, môžeme urobiť to, že sa pridáme k ateistom, ale to nič nemení na tom, že "vieme", ak predsa len existuje Boh, tak je taký, akého nám ho predkladá náboženstvo. Ďalším krokom je to, že toho ich Boha treba považovať za Pravdu. To znamená, že žiadna objektívna pravda neexistuje. Týmto chcem povedať to, že objektívny stav veci neurčuje pravdu o tejto veci (ako by to platilo v prípade, keby Boh neexistoval), ale názor Boha o tejto veci znamená pravdu o tejto veci. Tým pádom posudzovanie na základe objektívnosti sa posúva bokom, rozhodujúcim sa stáva názor podávaný ako názor Boha. Aby človek dokázal niečo také akceptovať proti svojmu zdravému rozumu, tak je treba na neho zaútočiť s niečím, čo svojím rozumom nedokáže zvládnuť a donútiť jeho zdravý rozum k ústupu. Toto je úlohou toho, čo sa nazýva vierou.
Ak dokážeme prekuknúť, že skutočne ako viera "pracuje" (myslím tým to, že vieme, že je to len "umelo" vykonštruovaná emocionálna štruktúra), tak prvé kolo už máme vyhraté. Čože to mám na mysli pod pojmom emocionálna štruktúra? Podobne, ako sa dajú z prvkov vytvoriť rôzne zlúčeniny ako napr. NaCl, H2O, H3PO4, atď. a napísať ich chemický vzorec, tak podobne by sa mali aj jednotlivé emócie dať zapísať tým svojim "chemickým" vzorcom. Samozrejme, k tomu je potrebné poznať tie “prvky” z ktorých sa skladajú. Viem, že to všetko vypadá až príliši fantasticky, ale uvedomme si, že pre nejakú primitívnu civilizáciu z miesta uprostred brazílskeho pralesa aj naše technické vymoženosti a schopnosti vyrábať chemické zlúčeniny sú v ich očiach zázračným a neuveriteľným kúskom, o ktorom nemajú ani poňatia, že ako také niečo dokážeme. Ak existujú mimozemské civilizácie, ktoré sú so svojimi vedomosťami ďaleko pred nami, tak také niečo ako syntéza emócií z tých ich "prvkov" je pre nich maximálne len toľko, ako pre našich chemikov vyrobiť tú ktorú zlúčeninu podľa vopred udaného chemického vzorca.
Vyrobia emóciu viery a dotyčný uverí tej veci, na ktorú tá emócia viery bude pôsobiť. Ináč povedané: ak sa určitá informácia podáva súčasne s emóciou viery (vo väzbe s emóciou viery) tak to zaberie bez najmenšieho odporu dotknutého. Emócia viery totiž dokáže "paralyzovať" racionálnu analýzu a kritickú úvahu. Takto sa dá manipulovať pomocou viery. O tomto sa hovorí aj v onom videu "Odhalenie" na YouTube. Ak my určité fakty budeme posudzovať podľa toho, že aké emócie to u nás vyvoláva, čiže svoje kritické myslenie si necháme riadiť emocionálnou zložkou, tak sa môžeme veľmi "seknúť", ak tá emocionálna zložka je nám umelo, zvonka nasadená a nie je našou prirodzenou reakciou, ako si to my myslíme.
Tento "trik" používajú odjakživa náboženstvá. Svoje učenie sa snažia tak podávať, aby pritom bola vyvolaná aj emócia viery. Výsledok poznáme. Veriaci si pritom myslia bez ohľadu na svoju náboženskú príslušnosť, že tá ich emócia viery je absolútne spoľahlivá, pretože sa môže prejaviť jedine v súvislosti s pravdou. Už si nedokážu uvedomiť to, že aj ten moslim, žid, vyznávač Krišny, atď. má v súvislosti so svojou vierou úplne, ale ÚPLNE rovnakú emóciu viery ako on sám. Viera je v skutočnosti tou najzradnejšou vecou vôbec. Fatimský slnečný zázrak preto považujem za tak dôležitý, lebo tuná bolo najmarkantnejšie demonštrované, že naozaj dochádza (a to veľmi tvrdo!) k manipulácii veľkých más prostredníctvom viery a to nie kýmkoľvek a nie za akýmkoľvek neškodným cieľom.
Zázrak vo Fatime
–––––––––––––––