Pravda je vo hviezdach 2.
Nebolo to len Matúšove pozorovanie, ktoré vo mne prebudilo akúsi novú chuť zabŕdnuť sa do tejto háklivej témy. Vo veľmi veľkej miere za to vďačím hlavne tomu, že sám som sa stal svedkom udalostí, ktoré si tak celkom nedokážem vysvetliť.
Fotka, na ktorej Matúš zachytil niečo, čo bežné ľudské oko dokáže len s námahou rozoznať, ktorá zachycuje neuveriteľný obraz – tvár, ktorá sa najviac podobá na mimozemšťana. Snaha pokúsiť sa vyriešiť niečo, nad čím jedni s nemým úžasom premýšľajú, no a druhí si z toho viac menej uťahujú, sa premenila v seriózne pátranie po hľadaní pravdy. Práve táto fotka bola len pred pár dňami odoslaná na podrobnejšie preskúmanie jednému z najznámejších výskumníkov nadprirodzených javov na Slovensku a stále čaká na definitívnu odpoveď. Jedna vec je ale istá, nejde o podvrh, aj keď dokonca aj mne samotnému sa ťažko verí v niečo tak bizarné.
Vždy som sa zaujímal o nadprirodzeno. Akési nutkanie báť sa ma neskutočne priťahovalo. Prakticky od detstva som sa zaujímal o rôzne staré civilizácie a ich záhady, o záhady moderného sveta, vrátane možnosti existencie mimozemskej civilizácie a ich prípadného kontaktu s nami. Po celom svete, prakticky počas celej našej histórie, nás sprevádzali podobné úkazy. Je rovnako máličko dôkazov, ako presne naopak státisíce hlásení. Niečo sa deje, čoraz viac. Ale dokedy sa budeme slepo prizerať?
„Jedného večera som spoločne s priateľkou pozoroval nočnú oblohu. Bolo mierne zatiahnuté, no aj napriek tomu bola obloha posiata žiarivými hviezdami. Ten pohľad ma vždy fascinoval. Akési okno do nádherného, obrovského a neznámeho sveta, ktorého maličkou súčasťou sme aj my. Ten večer, nech sa zdal akýkoľvek obyčajný a pokojný, všetko bolo v skutočnosti inak. Odrazu sa na oblohe zjavilo čosi, čo na prvý pohľad vyzeralo ako celkom obyčajná hviezda. Ale poriadne žiarivá, viditeľná voľným okom ako nič iné na nočnej oblohe. Hviezdy však stoja, bdejú nad nami po tisícky rokov. Táto sa objavila z čista jasna, no a zmizla snáď ešte rýchlejšie ako by sme to čakali.“
Pozorovanie neznámeho objektu na nočnej oblohe nie je pre mňa žiadna nová skúsenosť. Avšak nikdy predtým som nevidel niečo, čo by som si aspoň čiastočne nedokázal vysvetliť. Niečo, čo nielen mňa, ale aj ju doslova prenasledovalo. Niečo, čo ma stále núti upierať zrak hore, vždy keď je obloha temná a posiata hviezdami, presne ako vtedy.
„Žiarivá hviezda, krásna. Presne na obzore, niekde v mieste, kde obvykle vidno jedno z najkrásnejších súhvezdí severnej pologule – Orión. Hviezdy však obvykle nemenia farbu – a to čudo sa odrazu začalo meniť z jasno bieleho objektu na červený, až kým neostalo úplne oranžové, len s malou bielou bodkou uprostred. A stálo nehybne. Až kým sa všetko odrazu nezbláznilo.“
Nočnú oblohu sledujem neskutočne rád. Naučila ma to kedysi ešte moja stará mama, nadšená amatérska astronómka, ktorá si horúcu letnú noc nedokázala predstaviť bez sledovania hviezd. Odvtedy som si pestoval záujem o vesmír a všetko s ním spojené, odvety som neprestával žasnúť nad tým záhadným priestorom, obkolesujúcim našu matičku Zem. Obrovský svet priamo nad našimi hlavami, ktorého veľkosť a jeho tajomstvá si nedokážeme ani predstaviť. A predsa, z času na čas sa dozvieme niečo viac. A niekedy je to viac ako by sme skutočne chceli vedieť. Ako práve v tú noc.
„Oranžová guľa nehybne visela na obzore. Obaja sme sledovali tú tajomnú vec, ale dych sa nám doslova zastavil, keď ten objekt začal meniť farby a pohol sa. Akýmsi kĺzavým letom sa približoval čoraz bližšie, ladne míňal mračná a potom veľkou rýchlosťou vystrelil vpred. Priateľka utekala vedľa do kuchyne, aby to ešte stihla zazrieť, no po záhadnom svetle nebolo ani stopy. Obloha na sever od nás bola jasná, bez mráčika, za takú chvíľku by sa žiadne lietadlo a ani sonda nedokázala vypariť. Jedine, že by vypli svetlá, prehodil som, snažiac sa nás oboch upokojiť.“
Ako som spomenul už vyššie, nočnú oblohu sledujem veľmi často, či je pekne alebo zamračené. Všetky známe objekty na nej poznám dokonale, no a záhadne svetlo ktoré sme vtedy videli, sa nepodobalo na nič, čo som dovtedy videl. Stalo sa tak pre nás automaticky UFOm – teda neidentifikovateľným lietajúcim objektom, no a ja som začal pátrať.
Netrvalo dlho a od jedného známeho som sa dozvedel, že práve v ten deň mala vojenskú skúšku nejaká nová helikoptéra. Neviem za akým účelom to bolo, ale spomínam si, že v ten deň ponad mesto často prelietali vojenské helikoptéry – pravdepodobne ako prehliadka vojenských strojov (ten týždeň bola u nás taká prehliadka a tiež vojenský vlak).
Neskoršie pátranie ma však znovu zviedlo z cesty, ktorou som sa predtým iste vybral. Hoci čas a miesto by sedeli, helikoptéra bola smerovaná na severozápad, mala klasické osvetlenie a slabo, ale predsa vydávala charakteristický zvuk. Tieto fakty mi potom potvrdilo pár ďalších ľudí, ktorí helikoptéru videli, no nenašiel sa nikto taký, kto by videl záhadné oranžové teleso, ktoré sme v tom čase pozorovali s priateľkou. Záhada tak ostáva na istý čas nevyriešená, tajomná guľa ostáva pre nás UFOm, no a ja už ani nedúfam, že sa niečo v tomto smere pohne vpred.
„Tú noc som ostal spať u priateľky. Zobudil som sa čosi okolo štvrtej ráno, to aj napriek tomu že sme boli dlho do noci hore. Vstal som, obliekol sa a dal jej ešte jemnú pusu na líce. Potom som sa vybral pešo domov, vdychoval chladný vzduch a rukou si pretieral unavené oči. Keď som sa konečne dostal na hlavnú cestu, naskytol sa mi výborný výhľad na Západne Tatry a teda aj na blízke okolie, vrátane rannej oblohy. Slnko už pomaly vychádzalo, obloha bola jasná, po mrakoch zo včerajšieho večera ani stopy. Aké však bolo moje prekvapenie, keď nízko nad severným obzorom svietilo zopár posledných hviezd. A medzi nimi jedna veľmi jasná, s oranžovým nádychom. Telom mi prešli zimomriavky, no aj vzrušenie. “Hviezda“ tam nehybne stála a keď som na moment odvrátil zrak a pozrel sa tam znovu, nebolo po nej ani stopy.“
Pravda je vo hviezdach, hovorieva sa. A skutočne, nikde inde nemôžeme nájsť skutočné poznanie, než v ďalekých priestoroch vesmíru, ktorý nám kúsok zo svojej záhadnej tváre ponúka každú jasnú noc. Čo sme vtedy v skutočnosti videli, sa už asi nikto z nás naozaj nedozvie. Akú to má všetko spojitosť s nasledujúcimi udalosťami, to snáď ukáže čas. Tak ako sa na Matúša pozerala záhadná a desivá tvár neznámej bytosti, tak ako sme my videli tajomné svetlo niekde odtiaľ zhora, tak podobné zážitky prežilo aj na našom území hrozne veľa ľudí. Ak patríte k nim, vyjadrite sa v diskusii. Teda ak sa chcete niekedy dozvedieť skutočnú pravdu, ktorá nemusí byť ani zďaleka tak desivá, ako sa na prvý pohľad zdá…