Neverím, že by niektorý sen človeka bol taký živý a zážitok tak silný a predstihujúci aktuálne ľudské poznanie a aktuálne ľudské skúsenosti, že sa mi to len snívalo asi v roku 1960, krátko po vypustení bývalým Sovietskym zväzom prvej umelej družice Zeme so psom Lajka na palube.
Mal som asi 13 rokov a išiel som po ulici blízo futbalového štadióna vo Veľkých Levároch neďaleko Bratislavy. Keď zrazu som zbadal za jasného teplého dňa smerom od hraníc Slovenska s Rakúskom (od západu) východne až juhovýchodne „plávať“ na oblohe desiatky čudných objektov, o akých som nikdy nepočul a nikdy nečítal. V čase, keď sme poznali prvé umelé družice a obežnice Zeme len v podobe gule a z kníh J. Vernea len kozmickú „loď“ v tvare veľkého delového náboja, tieto objekty mali rôzne tvary a veľkosti – obrovských vojenských „pontónov“, obrovských i menších niekoľkoposchodových kuželov, alebo diskov rôznych veľkostí. Boli ich skutočne desiatky, pohybovali sa takmer nehlučne (alebo s pocitmi veľmi tichého bzukotu u človeka), až človeku zastával rozum – asi snívam, určite teraz spím ! (Aj keď som s veľkou pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, vtedy vôbec nespal.) Také čosi vtedy ešte nebolo – aspoň v bývalom Československu – zobrazované a opísané ani v románoch, ani v časopisoch, ani v komiksoch a v science-fiction.
Už ako 13-ročný chlapec bol som veľmi poznaniachtivý a značne sčítaný, napriek tomu som zapochyboval o realite a snažil som sa sám seba presvedčiť, že mám buď úpal od slnka a preludy, alebo že vidím božie zjavenie, o ktorom radšej nebudem nikomu hovoriť. Ale keďže tento „sen“ sa mi v živote často živo pripomínal a pripomína aj po 50-tich rokoch, potom neviem ... Že by niekto po vypustení prvých umelých družíc Zeme s fotografickými a kamerovými systémami dostal strach, že už bude ľahko sledovateľný a ľahko kontrolovateľný ?!
Pavel.